Ahoj moji milí,

včera som navštívila svoj profil na stobklube po dĺĺĺhejdobe a ďakujem za všetky krásne komentáre! Napadlo ma, že by som mohla opäťprispieť nejakým príspevkom J.

Kde začať? Je toho veľmi veľa, čo sa mi udialo za poslednémesiace. No najhlavnejší dôvod, ktorému bude venovaný tento článok je ten, že saod 29. Mája až do 30. Septembra nachádzam v USA.... Áno, dobre čítate, vrajv najnezdravšom a najtučnejšom štáte na svete. Po dlhom premýšľaní čozo životom, a v bludnom kruhu môjho extrémneho zdravého životnéhoštýlu, ktorý ma odrezával od sociálneho života a priateľov, som sa rozhodla pretúto výzvu..Viete, ono som sa ani toľko nebála zmeny prostredia, ale najväčšístrach som mala z jedla, ktoré sa na mňa vyhŕbi (čož je vtipné až smutné)a samozrejme z odlúčenia od môjho priateľa ...Tieto dva démoni maprenasledovali celé dva mesiace ako som sa dozvedela, že naozaj letím... A akéboli vlastne začiatky, a aké to tu je teraz?...

Začiatky boli ťažké, najmä prvé dva týždne kedy som muselapodstúpiť mnoho výziev v jedlách.. Mala som to tak, že buď zjem ten wrap s kuraťoma majonézou, alebo budem hladná....Variť sa mi tu bohužiaľ nedá viac akoovsená kaša, či vajíčka..Bolo to pre mňa hrozné, výčitky po zjedení tých jedál saprehrávali stále v mojej hlave, a nevedela som to inak vyriešiť len tak,že som to šla po 10h fyzickej práce vyšportovať, aby som mala zo seba lepšípocit..až do doby kedy som preťažila svoje telo, bola som naozaj unavená, a začalima hrozne bolieť kĺby....No a ako som to v konečnom dôsledku vyriešila?Tak, že raňajky jem ovsené vločky. Obedy jem také aké mi urobia...Niekedy je towrap, niekedy sú to paniny z celozrnného toustu (aj keď podľa zloženia,verte mi, moc zdravá varianta to nie je), inokedy to je zase ryža s kuracímmäsom a občas sa zadarí hovädzí steak so zemiakmi....Naši kuchári mockreatívni nie sú a bohužiaľ zdravá strava im nič nehovorí, keďže jeden náškuchár môže mať cez 100kg. No naozaj je tlstý... Večere jem to čo zvyčajne,teda vajíčka, cottage, občas nejaký syr, knaeckerbroady a zeleninku. Akodo obednú desiatu mám ovocie s orieškami, a na poobednú desiatu nejemnič, alebo zeleninu so sýrom...podľa toho ako mám hlad...Čo sa týkašportovania, od toho som si dala asi mesiac pauzu, a snažila som sa chodiťaspoň na prechádzky..Teraz postupne zaradzujem jazdenie na bicykli, či behaniekeďže je tu terén úžasný pre tieto športy.

Na váhe som ešte nestála a ani sa nemeriam, ale cítim,že som tu pribrala. Nie extrémne, to nie...ale už nie som taká kostička...Aviete čo? Začína sa mi to páčiť, začína sa mi páčiť, že sa neženiem zadokonalou postavou, začína sa mi páčiť, že sa prijímam takú aká som aj keď tenpocit ešte stále nie je úplný a je predo mnou dlhá cesta sa prijímať takúaká som a bez potreby neustálej kontroly toho čo zjem. Proste vidím, žemoje telo, moje chute inklinujú k zdravším variantam ako je zelenina,ovocie, ovesná kaša, že netúžim po pití Coca coli, ale stačí mi naša milápomocníčka voda...na týchto veciach si viac pochutnám.. Prišla som na to, že keďsi dám niečo sladké, tak je to príliš sladké, a moje telo to už jednoduchonevábi toľko.. Prišla som na to, že som moje telo v Čechách ochudzovala o mnohovecí, prišla som na to, že z pečiva a bielej múky nemusím mať traumu,a keď si ho občas dám tak sa svet nezrúti, prišla som na to, že som sa v Čecháchprepínala športovaním, že som telu nedopriavala potrebné vitamíny... Viete onoto je zvláštne... zvláštne ako sa človek učí prijímať nové potraviny bezvýčitiek... Pre niekoho je úspech keď odolá hranolkam, pre mňa je úspech keď sitie hranolky raz za uhorský rok dám, lebo mám na ne chuť a potom nemámvýčitky!... Sú tu pre mňa lepšie dni, sú tu pre mňa horšie dni, kedy ma chytíten úzkostný pocit, že som tučná, a mám potrebu kontrolovať koľko tohozjem a čo zjem... Je to démon, s ktorým bojujem a nad ktorým dúfam,že raz vyhrám... Nechcem byť totiž uväznená v neustálom počítaní kalórií,v neustálych výčitkách, a v neustálom trápení nad tým akovyzerám...Chcem si ísť večer sadnúť s priateľmi na dobrú večeru, pozrieťsa na jedálny lístok a vybrať si jedlo, na ktoré mám chuť, nie jedlo ktoréje pre mňa vhodnejšie z hľadiska kalórií, či makroživín.  Veď život je tak krátky a nechcem aby miuplynul medzi prstami, týmito myšlienkami, týmito stavmi..

Nechcem vám tu teraz písať to aby ste začali jesť všetko čovidíte, vždy musíte myslieť striedmo neprejedať sa, a dávať si na svojezdravie pozor, ale tento extrém, do ktorého sa stále vraciam a ku ktorémuinklinujem nie je dobrý...nie je hlavne zdravý... Pretože pokiaľ má byť človekzdravý, tak to musí byť z duševnej, či fyzickej stránky, nie len z tejfyzickej...

Takže moji milí, prišla som pred odjazdom do USA na to, žetrpím príznakmi  choroby Ortorexia, ak byto niekoho zaujímalo môže si o tom niečo prečítať....Som šťastná, že somsi to uvedomila, a som šťastná, že som s tým začala bojovať pred týmako sa to dostalo do úplného extrému...Chcem totiž znova tu šťastnú, sebavedomúMoniku, ktorá tu bola ešte pred tým ako pribrala a potom extrémne schudla.Chcem tu Moniku, ktorá miluje šport pre to lebo jej robí radosť, chcem tuMoniku, ktorá nemá depresiu z krátkych nohavíc, chcem Moniku, ktorá jespokojná sama so sebou.

Ani som nechcela písať o tomto, chcela som písať o potravinách,stravovaní, či zdravom životnom štýle v USA....A skončilo to pri úprimnejspovedi mňa... Vlastne som o týchto emóciách nikdy nehovorila, a verte,že je mi lepšie!

Prajem všetkým, ktorí bojujú ako ja aby vyhrali, a prajemvšetkým, ktorí bojujú s nadváhou aby sa nikdy neocitli v tomto extrémnomzdravom životnom štýle, kedy bude pre vás jedlo a cvičenie dôležitejšieako priatelia a rodina!!!